Spirituálne umenie...
Dar umenia
V pradávnych dňoch pristúpil k Duchu nebies
Duch pozemského bytia a prosebne povedal:
Ja viem prevravieť s duchom človeka;
Ale nástojčivo prosím taktiež o takú reč,
Ktorou dokáže prevravieť
K ľudskému srdcu Srdce svetov.
Tu dobrotivý Duch nebies
Dal prosiacemu Duchu zeme
Umenie.
Dnes vládne v spoločnosti vedecké poznávanie. Umenie a náboženstvo, ktoré sú s ňou v duchovnom svete rovnocenné, akoby tu na zemi boli zrazu niečim vedľajším a na druhej koľaji.
Veda je svet o predmetných skutočnostiach vecí. Zaoberá sa tzv."realitou".Preto vzniká svetový názor "realizmus". Čo sa však deje, keď sa zostáva len pri tzv. realizme, predmetnej skutočnosti?
Stačí sa pozrieť okolo seba a zostávame prekvapení - veda akosi nevie urobiť svet lepším - práve naopak - vedie nás, keď je akoby jedinou vládkyňou do odľudštenej techniky, do chladných medziľudských vzťahov, chemického a elektrického "liečenia" chorôb (napr. ožarovanie, elektrošoky), do sveta, kde zabiť druhého človeka nie je žiadny problém - lebo vyhráva ten, kto je silnejší (Darwinova teória).
Na druhej strane je úžasné, čo veda dosiahla a ešte dosiahne. Nesmieme však pritom ako ľudstvo zostať , lebo nás to privedie k degradácii, skostnateniu, odživotneniu. Je potrebné nájsť aj vo vedeckej oblasti miesto prechodu, prechodný bod a za týmto prechodným miestom ísť k bytostnej podstate vecí. Táto bytostná podstata vecí sa dá pochopiť iba ako Idea.
"Zmeňte svoje zmýšľanie" - (Ján Krstiteľ) je veľmi konkrétnou výzvou, že nastáva čas, kedy bude treba hľadať Boha inak než predtým, vo vlastnom vnútri, ale toto vnútro je potrebné najprv zmeniť v dôstojný príbytok Božej prítomnosti.
Ján Dostal v úvode knihy : Novalis - Hymny k poctě noci
Ďalej píše:
Pre moderné chápanie bývajú pravda a krása, poznanie a umenie od seba odtrhnuté. Lenže poznanie, ktoré nie je schopné objavovať vo veciach aj ich skrytú krásu, chápe vždy len časť skutočnosti a ústi nakoniec vždy do Pilátovej bezradnej otázky: "Čo je pravda?"
Ale pre Jánovo evanjelium je zvesť z ríše pravdy súčasne posolstvom o nevyčerpateľnej kráse obetavých skutkov vyššieho sveta a preto nemôže inak, než sa snažiť o vyslovenie pravdy najvyššou umeleckou formou.
Myšlienka, že hlásanie krásy sveta a nutnosti pretvárať starý svet do stále obsiahlejšej krásy by malo byť súčasťou kresťanského zvestovania, je síce cudzia väčšine kresťanských cirkví, ale je to tá istá myšlienka, ktorú sme poznali aj u Novalisa:
"Pravý básnik vždy ostal kňazom, ako pravý kňaz vždy básnikom."
