Založiť novú webovú stránku alebo e-shopChcem nový web

Takto znelo pozvanie:

 

 

 

 

 

Pokiaľ ešte nemáte program na tento piatok a ste v Bratislave, či blízko nej, príďte na ochutnávku eurytmie, bodmerskej gymnastiky a antropozofického pohľadu na ľudský pohyb. Povedú Vás traja neustále sa nevzdávajúci nadšenci pre vec tak, aby aj tí, čo o tom niečo vedia i tí, čo o tom nič nevedia,mohli nasýtiť svoje chuťové bunky vyrovnávajúcim, meditačným a oku ladiacim pohybom a k tomu trochu korenia v podobe múdrych slov... Ďalej už priamo na mieste.... Prihlásiť sa môžete priamo na stránke organizátorov.

 

http://www.yogahouse.sk/event/ludske-telo-a-jeho-pohyb-z-hladiska-antroposofie/

 

EURYTMIA

 

Cvičením eurytmie sa

– Upokojuje nervový systém, až priam balzamizuje.

– Výrazne sa zlepšuje spánok.

– Nastáva celková harmonizácia myslenia, cítenia a vôle.

– Duševná stránka sa dostáva do súladu s fyzickou.

 

Európske už vyše 100 ročné pohybové umenie, ktoré je semienkom do budúcnosti,ale zároveň návratom k pôvodným čistým prameňom ľudského pohybu. Kedysi sa človek nepohyboval len kvôli fyzickej sile, súťaženiu a erotickému zvádzaniu opačného pohlavia,ale jeho pohyb bol motlitbou k duchovnému svetu,ktorý priamo vnímal. Pre budúcnosť človek nepotrebuje zabúdať na tento svet, potrebuje priniesť kráľovstvo ducha sem na zem, priamo až do buniek svojho tela, aby ho pozdvihol a preduchovnil.

 

Perla Perpetua Voberová

www.spiritualneumenie.wbl.sk

spiritualneumenie@gmail.sk


 

ĽUDSKÉ TELO Z HĽADISKA ANTROPOSOFIE

 

Prednáška chce poslucháčovi v skratke priblížiť, čím je antroposofia z pohľadu človeka, ktorý s ňou dlhodobo pracuje, ako sa javí z antroposofického hľadiska ľudská telesnosť a ako človek svojim pohybom súvisí so svetom, v ktorom žije.

 

Robert Blaschke (nar.1960).

Absolvent strojníckej fakulty STU. Antroposofiou sa zaoberá od 34. roka svojho života, kedy v nej našiel odpovede na vlastné základné životné otázky.

 

SPACIAL DYNAMICS/ PRIESTOROVÁ DYNAMIKA A BOTHMEROVA GYMNASTIKA

 

Prídite sa dozvedieť ako ozdraviť svoj osobný priestor, dosiahnuť zmenu stereotypov, ktoré vám znepríjemňujú život a sťažujú komunikáciu. Chcete lepšie vychádzať s ľuďmi? Bolí vás chrbát a chceli by ste vediet prečo a ako to zmeniť?

Ponúkame vám cvičenia Bothmerovej gymnastiky a Priestorovej dynamiky.

BOTHMEROVU GYMNASTIKU založil gróf Bothmer. Je súčasťou hodín telesnej výchovy na waldorfských školách. Súbor cvičení pôsobí liečivo na deti aj na dospelých. Pomáha v udržaní rovnováhy a tým aj zdravého stredu v našom konaní, čím upevňuje naše zdravie.

PRIESTOROVÚ DYNAMIKU vyvinul Jaimen McMillan, ktorý viedol 25 rokov Bothmerovu školu. Táto metóda nás učí, ako využívať svoj vlastný priestor na to, aby sme sa postarali o zdravie vlastného tela a naučili sa vychádzať so svojim okolím objektívnym spôsobom.

 

DANIELA ZINNER MENSCHYOVÁ

sa venuje pohybovej kultúre a vyučovaniu jazykov. Svoje znalosti a schopnosti rozvíjala v Nemecku počas štúdia telesnej výchovy na Waldorfskej škole a Heidenheime u W.Neumanna a M. Neu. Je žiačkou Jaimena Mc Millana 4 ročné vzdelávanie v Nemecku Spacial Dynamics / Priestorová dynamika a Bothmerova gymnastika. V súčasnosti spokračuje v štúdiu terapie.Na svojich kurzoch sa snaží pohyb preniesť do roviny humánnosti, zlepšenia kvality života a medziľudských vzťahov.

 

KDE: YOGA HOUSE

KEDY: 29.4.2016

ČAS: 17:00 – 21:00

CENA: 20 eur

REGISTRÁCIA : info@yogahouse.sk

 

Tešíme sa na vás 

 

 

A takto sa realizovalo:

   
                              
 

 

STRES

A

ROVNOVÁHA

 

Kedy? Piatok, 7.októbra 2016

Vstupné: 20 eúr

 

Ľudské telo a jeho

pohyb z hladiska

antroposofie

 

Tématické pracovné stretnutie

Yoga House v budove Goethe inštitútu na Panenskej ulici, BA

 

Rovnováha z hľadiska

antroposofie

 

PROGRAM

Eurytmia 17:00 - 18:00

- pohybové umenie, Perla Voberová

 

Priestorová dynamika / Spacial dynamics

a Bothmerova gymnastika 18:15 - 19:15

- ukážky, cvičenia. Daniela Menschyová

 

 

- prednáška, Robert Blaschke

19:30 - 20:30

Ľudské telo z hľadiska antroposofie 19:30 - 20:30

- prednáška, Robert Blaschke

Diskusia 20:30 - 21:00

 

V dnešnej dobe nám chýba rovnováha v emotívnej sfére, poznávacej, spoločenskej i telesno-pohybovej.
Zvlášť moderná doba je naplnená stresom, hnaním sa za materiálnym bohatstvom, materiálnymi výhodami, čím strácame vnútornú rovnováhu a často neskôr i samých seba.
prostrednáctvom pohybového umenia eurytmie, bodmerovej gymnastiky a prednášky z antroposofie budeme stavať protiváhu na vyrovnanie vnútorných síl v interakcii s vonkajším svetom.

         

 

 

Rovnováha z pohľadu duchovnej vedy - Robert Blaschke

 

 

Ak sa chceme dotknúť otázky rovnováhy z hľadiska duchovnej vedy, musí nám byť jasné, že sa vlastne chceme obrátiť na veci, ktoré síce majú prejav vo fyzickom zjave, ale ony samotné nie sú fyzické, nie sú zmyslovo pozorovateľné, ale sú uchopiteľné len v duchu ako zákonitosti, duchovné pozorovania a zážitky. Napriek tomu, to, čo vnímame zmyslami je tou najlepšou oporou a najlepším začiatkom pre tieto úvahy.

 

Čo sa rovnováhy týka, tak tým najdôležitejším v tomto zmysle, z toho, čo vidíme na človeku, je jeho vzpriamená postava.

My ľudia sme v pozemskom živote postavení v silovom poli, najmä v poli sily gravitačnej, voči ktorej zaujímame vzpriamený postoj – v podstate sa staviame proti sile gravitácie - a to tak, aby sme dokázali voči nej obstáť, či už stojac na dvoch nohách, alebo aj na jednej nohe.

 

Je zrejmé, že gravitačné sily, ktoré pôsobia zvislo nadol, do stredu zeme, môžu spôsobiť náš pád na akúkoľvek stranu – naľavo, napravo, dozadu, dopredu... Nikdy ale nespôsobia náš “pád” smerom nahor. Smerom nahor sa vyťahujeme my sami, je to naša vlastná vôľa, ktorá nás postaví do vzpriameného postoja.

 

Vieme zo skúsenosti, že toto postavenie sa do vzpriamenej polohy sa človek učí v útlom detstve, niekedy okolo prvého roka, a patrí to medzi tri základné udalosti detstva, kedy sa človek učí chodiť, rozprávať a myslieť. Vzpriamenej chôdzi sa učíme v spoločenstve ostatných ľudí. Dieťa napodobuje čo vidí. Deti, ktoré vyrastali spolu so zvieratami, sa sami od seba nevzpriamili, chodili po štyroch tak, ako ich zvieracie vzory v okolí.

 

Takže tu môžeme pozorovať súčinnosť dvoch síl – jedna je sila prírodná, zemská, sila gravitácie, smerujúca nadol, druhá je sila čisto ľudská, odporujúca fyzike prírody, smerujúca nahor.

 

Čo je vlastne vzpriameným postojom u človeka dosiahnuté? Okrem iného sú to hlavne dve veci:

Uvoľnili sa ruky, ktoré u zvierat sú prednými nohami. Uvoľnila sa ich podporná funkcia a môžu byť použité na slobodné tvorenie.

Druhá vec je, že nielen trup, ale i hlava sa dostala do takej polohy voči tiaži, že je v rovnovážnej polohe. Že sily tiaže, pôsobiace na hlavu, sa navzájom vyvažujú. Hlava sa vlastne akoby vozí na ostatnom organizme, je vo svojej činnosti od tiaže viac-menej oslobodená. A to je podkladom k voľnosti myslenia.

 

Túto rovnováhu človeka môžeme nazvať fyzickou, pretože je to rovnováha voči fyzike, voči fyzickým silám. Sila tiaže je najvýznamnejšou z týchto síl, ale samozrejme, pôsobia i ďalšie fyzické sily – sila zotrvačnosti, sily akcie a reakcie, odstredivé a iné.

 

Čím sa človek stavia a udržuje si vzpriamenú polohu? V tomto sú účinné všetky zložky ľudskej bytosti – telo, duša i duch.

- Duchovne je vlastne celá telesná bytosť vytvorená tak, aby mohla stáť vzpriamene v silách zeme a mohla v nich používať ruky na slobodné tvorenie a hlavu na slobodné myslenie.

- Duševná činnosť je pri vzpriamovaní sa účinná tým, že človek sa cíti človekom, keď je vzpriamený - a túži po vzpriamenej polohe.

- No a čo sa telesnosti týka, je tu činnosť zmyslov, ktorá je dôležitá, vnímanie polohy voči silám zeme je zabezpečené viacerými zmyslovými vnemami. Máme priamo aj zmysel pre rovnováhu v strednom uchu. Pri porušení tohto zmyslu, sa človek proste zosype v smere gravitácie, pretože nedokáže koordinovať svoju ľudskú fyzickú bytosť.

 

Takže prvá rovnováha človeka, ktorú si všimneme a môžeme ju popísať, je fyzická - rovnováha vzpriamenej ľudskej postavy. Je tvorená silami vertikálnymi, zvislými – silou tiaže a silou vznosu, smerujúcou oproti nej. Táto sila vznosu je silou čisto ľudskou, súvisiacou s ľudským „ja som“.

 

Od tejto prvotnej rovnováhy môžeme však odvodiť i ďalšie, na ktoré v istom zmysle platia tie isté podmienky, avšak na ktoré človek nepotrebuje všetky svoje články. Na rovnováhu fyzickú potrebujeme všetky naše články – duchovný, duševný i telesný.

 

Druhá rovnováha by mohla byť nazvaná rovnováhou duševnou.

K duševnej rovnováhe nepotrebujeme plnú účasť tela fyzického. Duševno nemusí byť odkázané na fyzickú polohu, nemusí potrebovať plnú činnosť kĺbov, svalov, kostí.

Duševno je predovšetkým hra sympatií a antipatií. Základné duševné sily sú myslenie, cítenie, vôľa – tak, ako sa prežívajú vo vedomí človeka.

 

Keď sa pozeráme na rovnováhu fyzickú, tak tu máme vzpriamený postoj, ktorý zabezpečujeme postavením sa do síl, vnímaním týchto síl a korigovaním vlastného postavenia v týchto silách.

 

Aké sily, aký postoj, aké vnímanie a aké korekcie vlastného postoja prichádzajú do úvahy pri duševnej rovnováhe?

 

O čo sa človek snaží pri duševnom živote? Duševne sa človek snaží predovšetkým o plnohodnotný zážitok slobodného ja. Sily, do ktorých je tu postavený, sú duševného druhu a sú to sily sympatií a antipatií, ktoré prežívame v našom vnútri, ale prežívame ich ako následok pôsobenia vonkajšieho duševna na nás. Napríklad medziľudské vzťahy, ale aj naša túžba, ktorej sú kladené prekážky vonkajším svetom – nedokonalosťou nášho telesného organizmu napríklad. V tomto sa už aj náš vlastný telesný organizmus stáva vonkajším svetom. A voči tomuto pôsobeniu sa človek snaží uplatniť vlastnú individualitu, zabezpečiť si vlastnú duševnú „vzpriamenosť“ tak, aby ho sily okolia nesťahovali „nadol“ alebo „do strán“.

 

Keď hovoríme o stranách, je dobré si všimnúť vzťah človeka k týmto stranám. Už fyzickou formou je človeka vytvorený tak, že dopredu a dozadu je niečo iné, než vľavo a vpravo. Človek je postavený voči dopredu a dozadu aj svojim pohybom v chôdzi aj možnosťou pohybu rúk pri tvorbe. Tvár človeka je nasmerovaná dopredu. Všetko, čo je „dopredu“ je pre človeka vecou budúcnosti. Čo je „vzadu“ je v istom vzťahu k minulosti.

Rovnováhu voči vpredu a vzadu udržiavame len na chodidlách, na spodnej časti nôh.

Naproti tomu voči vľavo a vpravo sme oveľa stabilnejšie postavení svojimi dvomi nohami.

 

Náš vzťah voči vľavo a vpravo nie je časový. Aj vľavo aj vpravo je prítomnosť. Zatiaľ čo vzadu a vpredu je vo vzťahu nášho ja k minulosti a budúcnosti, vzťah k vľavo a vpravo je vecou rovnováhy, kedy jedine v rovnováhe dochádza k uvedomeniu si nášho skutočného ja. Máme ľavé a pravé oko a ich spolupôsobením vzniká vnem priestoru, v ktorom sa dá uchopiť zážitok vlastného ja ako protiklad. Podobne spojením ľavej a pravej dlane vzniká dotyk v priestore, v ktorom si môžeme uvedomiť seba samých. A ľavá a pravá hemisféra mozgu sa starajú o rôzny prístup k spracovaniu sveta – jednak racionálny a na druhej strane emocionálny – a ich správnym vzťahom vzniká zážitok ľudského ja, zážitok zdravého ľudského ja.

 

Duševné sily, ktoré nás tu môžu zviesť na svoju stranu, majú v antroposofii svoje názvy a antroposofia ich berie ako bytostné sily, od človeka samotného nezávislé bytostné sily, ktoré o človeka zvádzajú svoj boj. Naľavo-napravo. Nechcem ale teraz použiť tieto názvy, skôsim vec charakterizovať bez nich. Jedna zo síl sa vyznačuje zvýraznením emocionálneho prístupu, prístupu vyznačujúceho sa vášňami, žiadosťami. Nazvime ju silou nevypočítateľnou. Opačná sila sa vyznačuje zvýrazňovaním racionálneho prístupu, prístupu vypočítateľného, zmerateľného – sila vypočítateľná.

 

A teda jednou z týchto rovnováh, o ktoré sa človek snaží, je práve rovnováha medzi nevypočítateľnými a vypočítateľnými silami, teda medzi silami vášní a silami rozumu. Svet okolo nás sa nás neustále snaží zviesť jedným či druhým smerom. Najmä muži sú extrémne zvádzaní na stranu racionálnosti, naopak ženy zasa na stranu emocionálnosti, nevypočítateľnosti. A hľadanie správnej rovnováhy medzi týmito pólmi je ľudským duševným životom v hľadaní vlastného slobodného ja v prítomnosti.

 

Avšak tieto dve sily nepôsobia len v pravo-ľavom smere. Vypočítateľno – nevypočítateľné pôsobenie v nás je v určitom vzťahu aj s našou rovnováhou voči vpredu-vzadu, voči minulosti a budúcnosti. To, čo bolo a minulo, to patrí v duševnej prítomnosti k sfére nevypočítateľnosti, k sfére emócií, vášní. Spomienky žijú v nás svojou formou, objavujú sa v našom vnútri zafarbené do nálad, citov, sú schopné vzbudiť vášne, stud, žiadosti. Naproti tomu to, čo sa stavia pred nás v duševnej prítomnosti ako budúcnosť, patrí k sfére rozumovosti, vypočítateľnosti, naše vnemy zmyslov nám prinášajú jasný a triezvy obraz vonkajšieho sveta, sú presne štrukturované, jasné, určité, prinášajú nám potenciál budúcnosti, ktorá sa ešte nestala. Je to súčasne aj duševný vzťah medzi svetom vnútorným a vonkajším.

(V tomto vzťahu je zaujímavé, že fyzické a duchovné vzťahy k minulosti a budúcnosti sa ukazujú presne naopak, než duševné, ale tým sa nechcem tu zaoberať.)

 

Oba extrémy prinášajú svoje nebezpečenstvá a nie je náhoda, že my ľudia sme postavení medzi minulosť a budúcnosť.

 

Duševná rovnováha v predo-zadnom smere je teda vecou vzťahu medzi minulosťou a budúcnosťou v prítomnosti. Vrhať sa do budúcnosti bez ohľadu na minulosť je rovnako nebezpečné ako chcieť zotrvávať v minulosti, nahľadiac na budúcnosť.

 

Tým sa však dostávame v antroposofickom pohľade ešte hlbšie a to k otázke: odkiaľ vlastne pramení všetko to, medzi čím má človek hľadať rovnováhu.

 

Odpoveď je skrytá v celom antroposofickom svetonázore o vzniku a vývoji človeka. Toto zaoberanie sa rovnováhou by sme mohli zaradiť do roviny duchovnej. Z duchovne-vedeckého bádania totiž vyplýva, že samostatný človek bol najskôr vytvorený telesne, bez vlastného ľudského sebavedomia, ale súčasne tak, aby mal vytvorený potenciál prijať duchovné praobrazy (duchovný pôvod) svojho telesného vývoja vedome do seba.

Teda na jednej strane sú tu duchovné praobrazy človeka a na druhej telesné utváranie človeka, vzniknuté z týchto praobrazov. A proces uchopovania nášho vlastného Ja sa uskutočňuje v prenikaní sa týchto dvoch pólov navzájom.

A správna miera tohto prenikania je duchovnou rovnováhou. Je vlastne prapríčinou všetkej ľudskej rovnováhy, jej prazákladom.

 

Existujú bytostné sily, ktoré nechcú, aby do telesnosti vstúpilo plné poznanie duchovných praobrazov – chcú, aby telesnosť sa vysvetlila len sama zo seba. Nechcú kráčať do budúcnosti, ale chcú zabalzamovať prítomnosť ako „večnú budúcnosť“. A sú iné sily, ktoré tiež nechcú, aby sa duchovné praobrazy spojili s telesnosťou, ale chcú, aby človek rezignoval na telesnosť, rezignoval na ľudsky oprávnenú prítomnosť aj ľudsky oprávnenú budúcnosť a chcú žiť v silách minulosti, chcú v prítomnosti oživiť to, čo bolo a čo je dnes minulosťou.

 

Z toho, ako bol človek stvorený, sa následne tieto dve tendencie realizujú aj v ľavo-pravom pôsobení.

 

Tieto duchovne-vedecké poznatky sa teda dajú takto vyjadriť slovami a nepredpojatým myslením aj pochopiť.

 

Iné však je, v cvičeniach sa pokúsiť niečo z nich zažiť. Zážitky rovnováhy, ktoré možno získať pri telesných cvičeniach, je možné prehlbovať učením sa vnímaniu rôznych strán. Učiť sa vnímať vľavo – vpravo, ich špecifiká a následne rovnovážny stav medzi nimi. A podobne vzadu – vpredu, ich kvality a rovnováhu medzi nimi.

 

Z vnímania telesnej rovnováhy možno tak zažiť jej duševný rozmer. Pretože, ako sme hovorili na začiatku, vzpriamená postava je to, čo robí človeka človekom, vzpriamená postava je výrazom ľudského ja, pravej ľudskosti duše. A zvažovanie sa na tú či onú stranu je proste hrozbou nášmu vlastnému ja, našej ľudskosti v pravom zmysle.

 

Zaujímavou vecou v tomto zvládaní strednej cesty medzi dvomi opísanými protikladmi – v istom zmysle medzi telom a duchom – je umenie. Pretože práve umelecké tvorenie je istým špecifickým pólom života rovnováhy. Keď si vezmeme tanečné umenie, tam je to jasne vidno, ako sa prostá rovnováha mení v niečo krásneho tým, že sa uskutočňuje v pohybe a to v pohybe rôznorodom, kedy rôzne údy človeka vykonávajú rôzne pohyby súčasne.

 

Tým je vlastne daný aj náš celkovo správny vzťah k životu. Pretože vnášať ducha do pozemského života, to je úloha, ktorá je daná iba nám ľuďom. Len my sme tu súčasne fyzickí i duchovní. Konáme úlohu, ktorú nikto pred nami nekonal a k takému niečomu je nám potrebná fantázia, ktorou sa neše konanie môže stať umeleckým.

 

Potrebujeme správne ľudsky uchopené umenie života, aby sme dokázali v trvalej rovnováhe niesť naše životy rôznymi, meniacimi sa podmienkami prítomnosti.

 

 

 

TOPlist